Burakumini - krutý život najnižšej japonskej kasty
V súčasnosti je Japonsko považované za modernú a demokratickú krajinu. Napriek tomu si so sebou krajina naďalej nesie okovy bývalého kastového systému. Ukážkou toho je sociálna skupina burakumin, ktorá v minulosti vykonávala najpodradnejšie práce a jej potomkovia sú do dnešných dní diskriminovaní v japonskej spoločnosti. Odpor voči tejto sociálnej menšine často prerastá až do extrémizmu.
Nečistý je ten, kto pracuje s mäsom
Počiatky burakuminov siahajú do obdobia medzi 8. až 12. storočím. Do Japonska vtedy prenikal budhizmus, kvôli čomu začala vtedajšia spoločnosť odsudzovať konzumáciu mäsa a podobné aktivity. Či už domorodý šintoizmus alebo rozširujúci sa budhizmus vnímali pracú s mŕtvymi zvieratami, krvou či akýmkoľvek druhom rozkladajúceho predmetu za nečistú. Preto boli povolania, ako mäsiar a garbiar považované za nečisté. Japoncov, ktorí pracovali v týchto odvetviach, vnímali ako menejcenných. Títo ľudia boli vtedy známi ako Kawata, pričom žili mimo bežných populačných centier a zachovali si určitý sociálno-etický význam, ktorý bol však zanedbateľný.
Neľudia
S príchodom Tokugawského šogunátu bola spoločnosť rozdelená na štyri triedy podľa prestíže, a to samurajov, roľníkov, remeselníkov a obchodníkov. Nezahŕňali však všetkých obyvateľov, keďže tí ľudia čo pracovali s krvou, alebo vykonávali iné „nečisté“ povolania, boli vytlačení na úplný okraj spoločnosti. Títo vyvrheli sa nazývali eta čo v preklade znamená „kopa špiny“. Išlo o dedičných vydedencov a bezzemkov. K nim sa často radila aj skupina Hinin ( v preklade „neľudia“, alebo „neľudskí“). Ich status sa vzťahoval na zločincov, pouličných hercov a žobrákov, ktorí kvôli neplatení daní prišli o majetok. Na rozdiel od Eta bola táto skupina považovaná za menej nečistú a jej členovia sa dokázali integrovať do spoločnosti.
Obe skupiny boli ostrakizované spoločnosťou a často ich používali ako obetných baránkov. Ľudia ich vinili za prírodné katastrofy a pokiaľ sa v ich okolí odohralo nejaké nešťastie tak veľakrát si to odniesli práve príslušníci eta. Šogunát zaviedol rôzne ponižujúce príkazy pre znevýhodnené skupiny, ktoré určovali pravidlá obliekania či účesov, a do 18. storočia mali eta zakázaný vstup do chrámov, domov obyčajných občanov a škôl.
Aby sa eta nemohli zbaviť svojej príslušnosti ku kaste, boli na príkaz vlády tetovaní, vďaka čomu ich ľudia vedeli rozoznať od ostatných kást a tým pádom aj diskriminovať. Eta boli vnímaní spoločnosťou kvôli styku s mäsom a krvou ako neočistiteľní do takej miery, že každý ich potomok bol považovaný za nečistého a skazeného. Kvôli týmto predsudkom bolo pre nich nemožné nájsť si iné zamestnanie a tak sa postupne dostali do ekonomickej závislosti na vládnom nákupe vojnového vybavenia, ktoré vyrábali, a prijali povolania v armáde ako dozorcovia vo väzeniach, mučitelia a kati.
Zmena, ktorá nenastala
V roku 1868 bol zrušený šogunát a krajina sa pod vedením nového cisára Meidžiho vybrala cestou modernizácie. O tri roky na to bol zrušený feudálny kastový systém a novovytvorená vláda vydala dekrét o zrušení nečestných tried, ktorý zaručil vyhnancom rovnaké právne postavenie. V tejto dobe sa objavil termín burakumin, čo bolo označenie pre obyvateľa geta. Snahy o zlepšenie životných podmienok však nepriniesli očakávane výsledky. Burakumini prišli o svoj monopol na určité povolania, kvôli čomu sa ich životná úroveň ešte zhoršila, zatiaľ čo diskriminácia len pokračovala. Dokonca proti bývalým vyvrheľom vypuklo niekoľko pogromov, ktoré si vyžiadali desiatky životov. Komunity sa ďalej segregovali a vyhýbali sa cudzincom. Burakumini, ktorí naopak odišli do miest, sa zapojili do organizovaného zločinu.
Ignorovaný problém
Počet burakuminov v súčasnom Japonsku sa odhaduje na tri milióny, pričom definovať niekoho ako člena tejto sociálnej skupiny je veľmi náročné. burakuminskí rodičia niekedy nepovedia svojim deťom o ich vyvrheľskom pôvode, aby sa vyhli diskriminácii. Z tohto dôvodu existuje čoraz väčšia populácia ľudí, ktorí netuší, že by ich ostatní považujú za burakuminov. Diskriminácia je často založená aj na polohe, keďže niekto s iným pôvodom môže byť považovaný za člena tejto kasty len kvôli tomu, že sa presťahoval do oblasti, kde žijú burakumini.
V súčasnosti sa problémom burakuminov zaoberá Burakuminská oslobodenecká liga (BLL), ktorá bojuje za ich práva už od 20. rokoch 20. storočia. Najväčším problémom je, že úrady odmietajú otvorene riešiť diskrimináciu burakuminov ako problém. Zo strany vlády sa robí len malá verejná komunikácia, pričom stále sa považuje za tabu diskutovať o tomto probléme v médiách.
Dlhé roky nespokojnosti
Antidiskriminačné zákony nepomohli zmeniť pohľad spoločnosti na burakuminov. V roku 1974 sa zabila študentka na strednej školy v Yoke, ktorú obviňovali z príslušnosti k tejto diskriminovanej skupine. Incident spôsobil, že niektorí študenti požadovali vytvoriť výbor pre oslobodenie burakuminov. Učitelia ich návrh odmietli, na čo študenti vyhlásili hladovku. Školský personál ich nielen ignorovali, ale jeho členovia dokonca opustili školu. Skupina príslušníkov BLL neskôr konfrontovala učiteľov s ich správaním voči žiakom a v zlosti zatiahli 48 členov učiteľského zboru do školy, kde ich 13 hodín zatvárali a bili.
Incident na strednej škole v Yoke sa stal ohniskom nárastu podozrenia a nenávisti voči tejto diskriminovanej triede. Krátko nato, v roku 1975, sa BLL dozvedela o 330-stranovej knihe, Buraku Chimei Sōkan, ktorá obsahovala podrobné zoznamy mien burakuminov, povolaní a osád v Japonsku na základe sčítania ľudu uskutočneného začiatkom storočia. Ktokoľvek, kto vlastní adresár, či už zamestnávateľ alebo príliš ochranárska matka, si mohol skontrolovať meno osoby, aby sa uistil, že nepochádza z oblasti burakuminov. Napriek prísnym pokusom BLL zastaviť vydávanie a zakázať obeh knihy, adresár stále existuje, čiastočne vďaka internetu. Dôsledkom toho boli v roku 2015 zaslané stovky nahnevaných a nenávistných listov rodinám burakuminov v Osake, Kobe a Kjóte.
Do dnešných dní pociťujú potomkovia burakuminov diskrimináciu hlavne v manželstve a zamestnaní. Humanitárne organizácie pôsobiace v Japonsku často vyslovujú svoje znepokojenie nad tým, ako média a vláda ignoruje situáciu tejto diskriminovanej skupiny. Zároveň tvrdia, že svojou ignoranciou len podporujú represie a predsudky voči burakuminom zo strany väčšinovej spoločnosti.
Zdroje:
1. SIM, Walter. 2021.‘I wanted to escape this life by hiding who I was’. straitstimes.com, 2021. DOSTUPNÉ ONLINE: TU
2. FUSEK, P. Alyssa. 2019.Burakumin: Japan’s Hounded “Untouchables”. unseen-japan.com, 2019. DOSTUPNÉ ONLINE: TU