"Berte čo môžete!" - alebo ako Albánci odcudzili Sovietskému zväzu ponorky
Už od konca 2. svetovej vojny mať Sovietsky zväz ambíciu vybudovať námornú základňu v Stredozemnom mori. Táto príležitosť nastala, keď sa v Albánsku dostali k moci komunisti. Krajiny nadviazali priateľské vzťahy a dokonca bola postavená aj základňa. Priateľstvo medzi týmito štátmi však dlho nevydržalo a sovieti nakoniec nielenže prišli o svoju základňu, ale boli im taktiež odcudzené ich ponorky.
Severná Kórea Európy
Po druhej svetovej vojne sa moci v Albánsku chopili komunisti na čele s Enverom Hodžom. Jeho režim bol považovaný za jeden z najtotalitnejších v celej Európe. V krajine existoval silný kult osobnosti, akákoľvek opozícia bola popravená a nepohodlní ľudia skončili v pracovných táboroch podobných sovietskym gulagom. Enverovým pričinením sa Albánsko postupne izolovalo od okolitého sveta a bolo známe ako „Severná Kórea Európy.“
Komplikované vzťahy
Počas prvých rokov svojej vlády mal Hodža relatívne dobré vzťahy so Sovietskym zväzom. Tie však ochladli po Stalinovej smrti v roku 1953, keďže jeho nástupca Nikita Chruščov bol v Hodžových očiach málo revolučný a veľakrát kritizoval jeho reformy. Okrem iného, protestoval voči poprave Lavrentija Beriju, ktorého Chruščov popravil v rámci konsolidovania moci, keďže veľa ľudí ho vnímalo ako Stalinovho nástupcu. Napriek tomu Albánsko vstúpilo do Varšavskej zmluvy a dovolilo vybudovať sovietom na svojom pobreží námornú základňu. Tá bola pomenovaná Pasha Liman a nachádzala sa neďaleko mesta Vlore. Jej strategický význam spočíval v tom, že šlo o jedinú námornú sovietsku základňu, ktorá mala prístup k Stredozemnému moru a umožňovala v ňom operovať sovietskym ponorkám. Zaujímavosťou bolo, že posádky ponoriek tvorili nielen sovietmi, ale aj Albáncami.
Napriek vyššie spomenutým udalostiam sa vzťahy medzi krajinami začali ešte viac zhoršovať. Sovietsky zväz nadviazal priateľské vzťahy s Juhosláviou, s ktorou malo Albánsko veľké množstvo sporov. Aby toho nebolo málo Chruščov počas návštevy tejto malej stredomorskej krajiny v roku 1959 údajne arogantne povedal Enverovi, že: „Sovietsky zväz má také množstvo obilia, že myši tam jedia viacej, ako tu vy dokážete vyprodukovať.“
Sovietske ultimátum
V roku 1960 prišli do Albánska námestník sovietskeho ministra zahraničných vecí Firyubin s dvomi ďalšími zástupcami, pričom dali Hodžovi ultimátum. Námorná základňa Pasha Liman mala byť pod výlučne sovietskym velením, ktoré malo byť podriadené vrchnému veliteľovi ozbrojených síl Varšavskej zmluvy. Hodža však nebral ohľad na ultimátum a 5. apríla 1961 v liste adresovanom vládam Sovietskeho zväzu a východoeurópskych štátov napísal, že akceptuje len jedno riešenie problému a to, aby základňa patrila Albánsku.
Koniec jedinej sovietskej základni v Stredomorí
Sovieti vediac, že o základňu prídu ju v máji 1961 začali rozoberať a pokúsili sa zmocniť ponoriek. Zároveň odcudzili albánske lode, ktoré sa opravovali v Sevastopole. Albánska vláda vtedy tvrdila, že Sovietsky zväz sa všetkými možnými prostriedkami snaží vytvoriť zámienku pre vojenskú intervenciu do Albánska. Nakoniec 26. mája Albánci demonštratívnym spôsobom zajali 4 sovietske ponorky. Sovieti sa snažili znefunkčniť stroje tým, že zobrali niektoré komponenty. Tie boli však neskôr nahradené čínskymi. 5. júna nakoniec opustil základňu všetok sovietsky personál a ZSSR tým prišiel o prístup k Stredozemnému moru.
Ako literatúra zachránila ponorku
Novozískané ponorky neboli nikdy použité. V roku 1997, takmer desať rokov po páde komunizmu, zachvátili Albánsko nepokoje po páde niekoľkých falošných úsporných schém. Námorná základňa bola vyrabovaná a ponorky boli zbavené zbraní, motorov a dokonca aj postelí námorníkov. Úrady rozobrali tri zo štyroch zostávajúcich ponoriek a v roku 2009 ich zošrotovali.
Len jedna z ponoriek prežila a to prekvapivo vďaka literatúre. Najslávnejší albánsky spisovateľ Ismail Kadare vo svojom románe Zima veľkej samoty z roku 1973 spomína jednu z ponoriek, pričom jej svojvoľne pridelil číslo 105. Odvtedy bol stroj známy pod týmto číslom. Aj vďaka tomuto číslu je dnes stále na hladine. Historická sláva a kultúrny význam ponorky prostredníctvom knihy nadobudli symbolickú hodnotu. Jeho sláva bola ešte upevnená, keď bol podľa románu natočený aj film. Kvôli nemu bolo na ponorke namaľované číslo 105 a dodnes tam ostalo.
Zdroje:
1. GRIFFITH. E, Wiliam. 1963. Albania and the Sino-Soviet rift. Cambridge: M. I. T. Press 1963. 423 s. 9780262570053
2. France24. 2022. Albania's Soviet-era sub awaits its fate, refusing to sink. Paríž: france24.com, 2022. Dostupné online: TU
Rubrika: História
Pridať komentár