Prvé kontakty s moslimami 

Maďari sa zoznámili s islamom ešte predtým, ako migrovali do Karpatskej kotliny. Svedčia o tom zápisky arabského historika a geografa al-Masudiho. Ten v 10. storočí zaznamenal, že náčelníci maďarských kmeňov vítali moslimských obchodníkov. Niektorí Maďari dokonca vďaka týmto kontaktom konvertovali na islam. Do Karpatskej kotliny prichádzali moslimovia taktiež z územia Volžského Bulharska. Usudzuje sa, že uhorskí obyvatelia islamského vyznania boli zložení z mnohých etník, o čom hovoria aj výpovede arabských cestovateľov. Venovali sa prevažne obchodníctvu, vďaka čomu bol po nich v Uhorsku neustály dopyt.

Usadlosti v Uhorsku 

Maďari moslimov nazývali rôznymi menami, či už Izmaeliti (podľa biblického Izmaela, prvého syna Abraháma), alebo Basurmani. Toto pomenovanie vzniklo zlým vyslovovaním slova „mussulman“, čo znamená „moslim“ v perzštine. Vyznávači Allahovej viery žili vo vlastných dedinách. Skutočný počet týchto usadlostí a ich obyvateľov je však neznámy, keďže arabskí cestovatelia vo svojich zdrojoch uvádzajú prehnane vysoké čísla. Ich najväčšie komunity žili v južných častiach Uhorska, konkrétne na území Srieme. Okrem toho sa významné skupiny moslimov nachádzali aj v Pešti, Níreďháza a taktiež v okolí Nitry. 

Moslimovia v službách kráľa

Basurmani sa vedeli veľmi dobre integrovať do kráľovstva. Požívali kráľovskú ochranu, okrem obchodovania sa venovali aj farmárčeniu a niektorí slúžili ako vojaci v uhorskej armáde. Ich najväčší rozkvet sa datuje do 12. storočia, kedy sa osvedčili ako dobrí bojovníci a ich obchodníci prosperovali v Pešti. O Basurmanoch písal aj španielsko-arabský cestovateľ Abu Hamid. Ten vo svojich memoároch spomínal, že ho samotný uhorský kráľ Gejza II. požiadal, aby pre neho naverboval moslimských lukostrelcov. Krajina musela byť v tej dobe priateľská voči vyznávačom islamu, keďže si ju obľúbil aj Hamidov syn, ktorý sa v Uhorsku usadil. 

Silná asimilácia 

Hamid strávil v krajine tri roky a všimol si pokročilú asimiláciu miestnej moslimskej komunity. Basurmani hovorili takmer výhradne po maďarsky a tí, ktorí boli v priamych službách kráľa, praktizovali svoju vieru iba tajne. Napriek tomu mali moslimovia miesta na bohoslužby, kúpele a právne služby na praktizovanie svojho náboženstva. Začiatkom 13. storočia sa však prekvapivo objavili ako žalobcovia v sídle biskupstva, kde sa konali skúšky ohňom a v dvoch prípadoch boli úspešní. 

Niektorí moslimovia cestovali do sýrskeho Aleppa študovať právo, pričom chceli svoje vedomosti zúročiť po návrate domov. Ich činnosť zaznamenal moslimský geograf Yaqut, ktorý napísal, že moslimovia žijú na území Uhorska v 30 dedinách. Basurmani mali podľa jeho svedectva rovnaký odev ako Maďari a bojovali po ich boku. V roku 1158 dokonca Gejza II. poslal päťsto moslimských lukostrelcov na pomoc nemeckému cisárovi pri obliehaní Milána.

Celoeurópsky trend 

Moslimskí pomocníci pravdepodobne vyvolali na Západe senzáciu. Ich zamestnanie však nebolo v žiadnom prípade bezprecedentné. Bojovali aj v Španielsku ako pomocníci kresťanských armád. V 20. rokov 13. storočia presídlil nemecký cisár Fridrich II. desaťtisíce moslimov zo Sicílie do oblasti okolo Lucery v južnom Taliansku.Títo prisťahovalci slúžili v jeho armáde ako ľahká kavaléria a telesná stráž. Cisárstvo ich služby využívalo až do roku 1300, kým ich kolónie neboli zlikvidované. Nie je však prekvapujúce, že v maďarských prameňoch sa popri vojenskej službe moslimov kládol oveľa väčší dôraz na ich úlohu vo finančnej správe.

Ich precízna znalosť výmeny peňazí a výpočtov im umožnila stať sa manažérmi finančných záležitostí a komorových transakcií. Na uhorských kráľovských minciach z 12. – 13. storočia možno vidieť arabské nápisy a do hrobu kráľa Bélu III. bol uložený aj prsteň s nápisom v arabčine. Pozostatky moslimskej osady boli objavené aj pri maďarskom meste Orosháza. O ich význame v obchode svedčí aj to, že úsek cesty z mesta Segedín k Dunaju, cez ktorý sa prepravovala soľ vyťažená v Transylvánii do stredu krajiny, sa označoval ako Kálizova cesta, čo v preklade znamená „cesta Arabov“. Slovami maďarského historika Jenőa Szűcsa: „Pred mongolskou inváziou bola krajina do značnej miery posiata vojenskými a obchodnými kolóniami moslimských náboženských skupín.“

Úpadok Basurmanov 

Antimoslimský sentiment sa do krajiny dostal pravdepodobne po piatej križiackej výprave, ktorej sa zúčastnil samotný uhorský kráľ Ondrej II. Uhorskí križiaci strávili vo Svätej zemi pol roka a je možné, že veľká časť z nich sa vrátila domov s protimoslimskými náladami. Nezachoval sa však žiadny písomný zdroj, ktorý by to potvrdil. Prvé dosvedčené pokusy marginalizovať uhorských moslimov prišli so štvrtým lateránskym koncilom v roku 1215 a potom toledským koncilom v roku 1217. Na nich bolo rozhodnuté o podniknutí radikálnych krokov proti nekresťanským spoločenstvám a vynútenie si ich konverzie ku kresťanstvu. Legislatíva proti moslimom, ktorá bola obnovená v 13. storočí, mala aj v Uhorsku niekoľko prvých predchodcov. Už zákony prijaté Ladislavom I. (1077 – 1095) a uhorským kráľom Kolomanom (1095 – 1116) sa snažili potlačiť náboženskú prax moslimov žijúcich v krajine. Napríklad kráľ Koloman vydal päť dekrétov zameraných len na moslimských poddaných. Prostredníctvom týchto dekrétov sa vládcovia snažili integrovať moslimov tým, že obmedzia ich náboženské zvyky a postavia sa proti manželstvám v rámci vlastnej komunity

V prvej polovici 13. storočia došlo taktiež k pretvoreniu uhorskej spoločenskej štruktúry, vďaka prijatiu takzvanej zlaté buly (1222 a 1231), čo boli dohody uzavretú medzi pápežským legátom a Ondrejom II. Tie zakázali uhorským kráľom využívať služby moslimov v oblasti minciarstva, výmeny peňazí, mýta, správy soli a predpisovali im aj charakteristický odev. Päť z desiatich reštriktívnych ustanovení Dohovoru z roku 1233 bolo vydaných špeciálne proti moslimom. Basurmani nemohli po novom vyberať dane a prenajímať mincovne, mali zakázané vlastniť kresťanských otrokov, pričom boli pod dozorom biskupov. Na rozdiel od spomínaného zákona kráľa Kolomana, sobáše moslimov a kresťanov boli po roku 1233 výslovne zakázané. Opakovanie zákazov ekonomického a finančného života zo strany zákonodarcov dokazuje, že odborné znalosti moslimov v spomínaných oblastiach stále chýbali.

Pohroma ktorá to celé ukončila 

Po mongolskej invázii v rokoch 1241 – 1242 požiadal kráľ Béla IV. pápeža o výnimku na opätovné prenajímanie zbierky kráľovských príjmov moslimom. Skaza mongolskej invázie zmietla moslimské osady a obyvateľstvo v Uhorsku. V armáde vystriedali moslimov ako pomocníci ľahkej jazdy Kumáni a vo finančnej správe Židia. Na rozdiel od iných etnických skupín, ktoré sa v krajine usadili, ako boli Pečenehovia alebo Nemci, moslimovia nikdy nemali písomné privilégiá. Môže byť prekvapujúce, že v kresťanskom kráľovstve dokázali prežiť stáročia, no práve ich jazyková a náboženská odlúčenosť bola dôvodom, prečo neohrozovali prevažne kresťanskú spoločnosť. Po mongolskej invázii v roku 1242 čelili tí, ktorí tu zostali, zrýchlenej asimilácii po zúžení možnosti kontaktu s Východom, čo vysvetľuje zmiznutie moslimov z maďarských písomných prameňov.