Deti prorokovho strýka

Podľa tradície, predkovia Balúčov pochádzajú z mesta Aleppa v dnešnej Sýrii. Údajne sú potomkami strýka islamského proroka Mohameda, Ameera Hamzu , ktorý sa usadil v Halabe (dnešné Aleppo) po boji proti druhému umajovskému kalifovi, Yazidovi I. v Karbale. V roku 680 migrovali Hamzovi potomkovia na východ alebo na juhovýchod od oblasti stredného Kaspického mora, smerom do dnešnej provincie Sistan. Tam ostali takmer 500 rokov, až kým ich odtiaľ nevyhnal sistánsky vodca Badr-ud-Dín, pred ktorým utiekli do oblasti Makranu.

Na základe analýzy jazykových prepojení balúčskeho jazyka, ktorý je jedným zo západoiránskych jazykov, bola podľa odborníkov pôvodná vlasť balučských kmeňov pravdepodobne na východ alebo na juhovýchod od strednej oblasti Kaspického mora. Balučovia začali migrovať na východ v neskoršom období perzskej sásánovskej dynastie. Príčina migrácie nie je známa, ale mohla byť dôsledkom všeobecne nestabilných podmienok v kaspickom regióne. Migrácia pritom nebola razantná a trvala niekoľko storočí. 

Nadvláda, sloboda a zase nadvláda

Rozdelenie Balúčistanu existovalo už v 16. storočí, keď jeho západnú časť ovládli perzskí Safafidi a východ bol pod kontrolou indickej moslimskej dynastie Mughalov. Ich vplyv v regióne však začal slabnúť, čo umožnilo Balúčom vzoprieť sa obom ríšam. V roku 1666 založil balúčsky vojvodca Mir Ahmad Chan Kalatský chanát, ktorý sa stal dominantou oblasti a dosiahol svojho vrcholu počas vlády Mir Noori Násir Chána. Ten zjednotil celý región pod svoju nadvládu. Napriek tomu bol Balúčistan v prvej polovici 19. storočia opäť rozdelený. Briti v roku 1854 transformovali Kalat na pridružený štát britského impéria a Perzia znovu dobyla západnú časť regiónu.

Porážka za porážkou 

Napriek tomu, že sa Kalat stal pridruženým štátom Britskej Indie, Ahmadžajovci boli naďalej vládcami provincie a dokonca im bolo umožnené ponechať si titul chán. Kalat bol súčasťou Britskej Indie až do roku 1947, keď došlo k jej rozdeleniu na Indiu a Pakistan. Vtedajší chán Mir Ahmad Yar Chán Ahmadžaj vyhlásil spolu s ďalšími regiónmi nezávislosť Kalatu, kde prevládali Balúčovia. To však znepokojilo Pakistan, ktorý sa obával rastu indického vplyvu v kritickom regióne. Chán sa naopak bál, že veľké množstvo kalatských feudálov by sa dobrovoľne pripojilo k Pakistanu, keďže s nimi mali spory. Nakoniec sa Balučistan rozhodol zo strachu pred pakistanskou vojenskou intervenciou pripojil novozniknutému moslimskému štátu. Tým sa však problémy len začali. 

Toto rázne pripojenie Kalatu k Pakistanu znamenalo koniec krátkeho obdobia národnej suverenity pre Balúčov. Vzápätí bol Balúčistan pohltený proti-pakistanskými protestami. To viedlo chánovho brata princa Abdula Karima k revolte, spolu s niekoľkými kniežatami, ktorí sa odmietli vzdať a viedli nekonvenčný boj voči pakistanskej armáde až do roku 1950. Vzbúrencom sa nedostalo podpory od zvyšku Balúčistanu, čo nakoniec rozhodlo o ich porážke. 

Ďalšie povstania vypukli v rokoch 1958-1959, 1963-1969 a 1973-1978, pričom všetky boli potlačené pakistanskou vládou. V poslednom spomenutom konflikte bojovali pakistanské jednotky proti balúčistanskej oslobodeneckej armáde (BLA), ktorú založil a viedol Bakhs Marii. Konflikt si počas piatich rokov vyžiadal cez 20 tisíc obetí. . 

Nič sa nekončí 

Piaty a posledný konflikt medzi separatistami a pakistanskou vládou začal v roku 2004 a prebieha do dnešných dní. Tentokrát je aktívny aj v Iráne, ale s menšou intenzitou.  V oboch krajinách vedú separatisti ozbrojené útoky voči vládnym jednotkám aj civilistom. Organizácie pre ľudské práva obvinili Balúčistanský front ľudového oslobodenia z etnických čistiek. Brahamdagh Bugti (údajný vodca BLA) 15. apríla 2009 v televíznom rozhovore vyzval separatistov, aby zabili nebalúčské obyvateľstvo žijúce v Balučistane. Jeho činy viedli k smrti 500 pakistanských občanov. Od začiatku povstania sa BLA zameriavala na ľudí z rôznych etnických skupín ako sú Paštúni, Sindhi a Pundžábi, ktorých BLA považovala za outsiderov. 

Organizácia Human Rights Watch obvinila taktiež balúčské ozbrojené skupiny z útokov na školy, učiteľov a nebalúčských študentov, ktorí sa nachádzajú v provincii. Pod kritiku sa dostáva aj pakistanská vláda, ktorá sa pri boji so separatistami dopúšťa porušovania ľudských práv, vrátane hromadného vnútorného vysídlenia a smrti stoviek civilistov. Napriek tomu, že konflikt od roku 2014 uberá na intenzite, v posledných mesiacoch opäť dochádza k pravidelnejším útokom balučských separatistov. 

Žalostné podmienky 

Pakistanský Balučistan je jedným z najmenej rozvinutých regiónov Pakistanu. Táto oblasť je taktiež známa častými zmiznutiami Balúčov. Presné počty pohrešovaných osôb sa rôznia, pričom sa pohybujú od niekoľkých stoviek až po 7 tisíc. Pakistanská vláda priznáva, že v regióne dochádza k zmiznutiam, ale nie na takej úrovni, ako hovoria spomenuté údaje. Vláda tiež tvrdí, že väčšina z nezvestných osôb kvôli konfliktu so separatistami utiekla do Európy alebo iných krajín v regióne.

Pakistanská armáda je medzinárodnými organizáciami obviňovaná aj zo zlého zaobchádzania so zajatými bojovníkmi alebo zločincami a z mimosúdneho zabíjania. V roku 2018 New York times tvrdil, že pakistanská vláda využíva islamských militantov na boj proti balúčským separatistom. 

Balúčovia čelia diskriminácii zo strany vlády aj v školskom systéme. Ich deti sa nemôžu učiť vlastný jazyk v školách, čo predstavuje hrozbu pre balúčskú literatúru. Študenti vedia veľmi dobre čítať a písať v urdčine a angličtine, ale keď sú požiadaní, aby napísali niečo v balúčtine, nemôžu. Balúčistanské nerastné bohatstvo je odoberané z provincie a používa sa v iných regiónoch Pakistanu, čo miestne obyvateľstvo vníma ako vykorisťovanie. Týmto spôsobom narastá nerovnomernosť životnej úrovne medzi Balúčistanom a zvyškom Pakistanu. 

Lepšia situácia, ale len na oko 

V susednom Iráne sa situácia zdá byť lepšia. Iránsky Balúčistan (oficiálne pomenovaný ako provincia Sistán a Balúčistan) má modernejšiu infraštruktúru. Diaľnice a školy sú neporovnateľne kvalitnejšie. Provincia má veľké množstvo parkov, knižníc a zdravotných stredísk. Napriek lepšej životnej úrovni je to najchudobnejšia iránska provincia s najväčšou mierou analfabetizmu, kriminality a počtom popráv. Región ma aj najvyšší počet drogovo závislých, čo je spôsobené masívnym pašovaním drog z Pakistanu.

Okrem toho, v iránskom Balúčistane narastá počas posledných rokov pocit frustrácie a šikany zo strany vládnych úradníkov, duchovných, sudcov a bezpečnostných agentov poslaných z centrálnych iránskych provincii. Balúčovia sa od väčšinových Peržanov neodlišujú len jazykom, ale aj náboženstvom, keďže sú sunnitskí moslimovia. Peržania sú šiíti. Balúčovia sú zvyškom Iránu považovaní skôr za Pakistancov ako za domácich. Od Peržanov sa odlišujú aj farbou pleti, ktorá je u Balúčov tmavšia. 

Iránska vláda sa dlhodobo snaží potlačiť akékoľvek  balúčské nacionalistické a náboženské prejavy.  Lokálne školy neposkytujú výučbu v balúčskom jazyku. Ten absentuje aj v rádiách, ktoré vysielajú len pár balúčských programov, pričom v televízii domáci jazyk absentuje úplne. 

Na najdôležitejšie posty v centre provincie, Záhedánu, sú dosadzovaní Peržania, ktorých k tomuto pohraničnému regiónu neviaže vôbec nič. Rovnako tak Balúčovia absentujú vo vyšších vojenských a ekonomických pozíciách. Balúčistan sa postupne stal miestom pre nepohodlných ľudí, napríklad problematických policajných dôstojníkov alebo ľudí, ktorí sa rozhodli kritizovať vládu. 

Aká je budúcnosť?

Napriek neustálym bojom medzi separatistami a vládami Iránu a Pakistanu len 37% Balúčov podporuje nezávislosť provincie. Ukazuje to prieskum spoločnosti Gallup z roku 2012. Väčšina obyvateľstva (67%) však uprednostňuje väčšiu provinčnú autonómiu. Pakistanská vláda odvtedy podnikla demokratizačné kroky, ktoré decentralizovali tvorbu miestnej politiky v oblasti zdravotníctva, vzdelania a hygieny. Napriek tomu Balúčistan naďalej zaostáva za ostatnými provinciami Pakistanu. V Iráne sa situácia počas minulého roku zhoršila a OSN vyjadrilo znepokojenie nad zvýšeným počtom popráv balúčských väzňov. Situácia tohto rozdeleného národa tak zostáva naďalej neistá.

Zdroje: 

1. TUREČEK, Břetislav. 2013. Labyrintem Iránu. Praha: knižní klub, 2013. 328s. ISBN 978-80-242-39385

2. KRAUS, Josef. 2014. Iránsky státni terorizmus. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2014. 220s. ISBN  978-80-7325-342-4

3. SIDDIQUE, ABUBAKAR. 2007. Pakistan/Iran: The Baluchi Minority's 'Forgotten Conflict'. Praha: rferl.org, 2007. Dostupné: TU