Od jednej ríši k druhej 

Územie Alžírska bolo už od 16. storočia súčasťou Osmanskej ríše, rovnako väčšina území severnej Afriky s výnimkou Maroka, ktoré si ako jediné dokázalo udržať samostatnosť. Osmanská ríša dosadila do jednotlivých provincií tureckých dejov, tí mali spravovať územie v mene ríše. 

Počiatkom 18. storočia začali Európania prezývať Osmanskú ríšu „chorý muž Európy". Ríša ekonomicky kolabovala, moc v pohraničných oblastiach slabla a dejovia sa bežne správali ako autonómni vládcovia. Berberské a arabské obyvateľstvo sa často búrilo proti Osmanom, čo zapríčinilo postupné upadanie osmanskej moci v regióne.

Dejovia síce mali isté obchodné styky s európskymi krajinami v Stredozemnom mori. Hlavným príjmom bolo však pirátstvo. Piráti prepadávali európske lode, pričom bolo bežné, že posádky lodí boli buď pobité alebo predané do otroctva v severoafrických prístavoch. Vďaka tomuto prístupu sa dejovia dostávali do konfliktov s jednotlivými európskymi krajinami a dokonca aj so Spojenými štátmi americkými. Kvôli zvýšenej aktivite pirátov schválil v roku 1815 americký Kongres vojenskú operáciu proti ich základniam.

Rana vejárom

O pár mesiacov na to bol spustený útok na mesto Alžír, ktorého výsledkom bola mierová zmluva, tá zabezpečila bezpečnosť americkým obchodným lodiam. Američanov nasledovali Briti, ktorí proti Alžíru viedli dva útoky. Jeden v roku 1816 a druhý v roku 1825. Oba útoky boli neúspešné, najväčšie ohrozenie však malo ešte len prísť. Francúzi už dlhšiu dobu plánovali ako si Alžír podrobiť.

Vzťahy Francúzska a Alžírska pritom neboli dlhodobo zlé. Francúzski obchodníci, hlavne z Marseille, s Alžírskom dlhodobo obchodovali. Niektorí z nich mali dokonca obchodné stanice v samotnom Alžíri. Tie ovládali veľkú časť importu a exportu krajiny. Ako dôkaz dobrých vzťahov by sa dal uviesť fakt, že v roku 1793, keď sa väčšina Európy postavila proti Veľkej francúzskej revolúcii, alžírsky dej mladú republiku uznal a vyjadril jej svoju priateľskú podporu.

Bezprostrednou zámienkou k útoku sa stala slávna “rana vejárom.“ Tú uštedril v roku 1827 francúzskemu konzulovi Devalovi samotný alžírsky dej Husajn.  Dôvod, prečo sa vládca neovládal a vyhostil arogantného francúzskeho diplomata, bol jednoduchý. Počas vlády direktória v neskoršej fáze Veľkej francúzskej revolúcie, sprostredkoval dejov židovský finančný poradca Barci-Busnach dodávku pšenice francúzskym armádam. Nástupníci Direktória vrátane samotného Napoleona, nepovažovali za nutné dodávky pšenice uhradiť. Keď potom v roku 1827 Deval Husajnovi povedal, že francúzska vláda nemá v pláne dlh splatiť, dej sa neovládalo a udrel diplomata vejárom. Týmto činom podpísal rozsudok smrti nielen nad svojou vládou v Alžírsku, ale aj nad samostatnosťou celej krajiny.

Príchod civilizácie 

Už samotný Napoleon plánoval dobyť Alžírsko. V roku 1802 kritizoval dejov z Alžíru za ich pirátstvo a otroctvo. Na druhú stranu sa francúzsky cisár pričinil o obnovu obchodu s africkými otrokmi a rovnako tak aj o obnovu obchodu s otrokmi vo francúzskych kolóniách v Karibskom mori. Bonaparte svoje plány podniknúť inváziu nestihol naplniť. Pirátstvo však pokračovalo aj po Napoleonských vojnách, čo dalo francúzskemu kráľovi Karolovi X. príležitosť získať medzinárodnú prestíž. Kráľovým prvotným cieľom bolo posilnenie vojenského a obchodného postavenia Francúzska v západnom Stredomorí. Zároveň usudzoval, že po tom, čo sa Egypt pod vedením Mohameda  Aliho odtrhol od vlády v Istanbule, stojí Osmanská ríša pred zánikom, a preto nepočítal so silným odporom. 

Plán invázie vytvorili bývalí vojnoví poradcovia samotného Napoleona. Po takmer trojročných prípravách sa francúzska armáda v počte 38 tisíc mužov vylodila 14. júna 1830 pri pobrežnom mestečku Sidi Fredj. Dej dobre vedel o francúzskych úmysloch a povolal do služby svojho zaťa Ibrahima Aghu, ktorý bol skúsený generál. Jemu sa podarilo zhromaždiť vojsko o sile 60 tisíc mužov, v ktorom sa nachádzalo aj niekoľko tisíc kabylských jazdcov. 

Štyri dni po vylodení nepriateľov zaútočila Ibrahimová armáda na francúzsky tábor. Obránci boli na útok pripravení a vojsko dokázali odraziť s malými stratami. Týmto sa vlastne rozhodlo o celkovom výsledku expedície. Husajnov brat porážkou stratil iniciatívu a zvyšok vojny boli jeho vojská v defenzíve a nedokázali zastaviť francúzsky postup. Po niekoľkých víťazstvách stála Francúzom v ceste len jedna prekážka, a to pevnosť Burdj Taos, ktorú prezývali "cisárska pevnosť.“ Tá sa nakoniec vzdala 5. júla 1830, na základe čoho ju dej vyhodil do vzduchu. O deň na to francúzska armáda pod vedením generála Louisa z Bourmontu vstúpila do Alžíru, kde ešte v ten deň Husajn podpísal kapituláciu. 10. júla spolu so svojou rodinou nastúpil na loď Johanka z Arku a odišiel do Neapola, ktoré si vybral ako miesto svojho exilu.

Z Alžíru si Francúzi urobili sídlo generálneho guvernéra. Prebiehali diskusie ohľadom toho, či nebude lepšie vyhladiť pôvodne obyvateľstvo tak ako to urobili v Kanade. Rozhodli sa však namiesto toho využiť miestnych Arabov a Berberov ako lacnú pracovnú silu. Generálny guvernér Alžíru, Bertrand Clauzel, chcel urobiť z Alžírska novú Ameriku. Z týchto dôvodov založil kolonizačnú spoločnosť, ktorá vykresľovala krajinu ako zasľúbenú zem, aby prilákal francúzskych kolonistov. 

Kampaň mala úspech a počas roku 1845 žilo v Alžírsku už 100 tisíc Francúzov. Pochádzali väčšinou z chudobnej vrstvy a v krajine hľadali lepšiu budúcnosť. Francúzska vláda sem vysťahovala aj trestancov z preplnených väzníc, tak isto aj ľudí, ktorí boli pre vládu politicky nepohodlní.

Arabské a berberské klany, ktoré žili na najúrodnejších oblastiach Alžírska, boli postupne vysťahované do hôr alebo menej úrodných teritórií, v určitých prípadoch dokonca aj na Saharu. Niektorí šejkovia prisľúbili lojalitu francúzskej vláde a dostali sa pod ich ochranu, čo pre nich predstavovalo veľké výhody. Jedného dňa vodcovia kmeňa Oufia zorganizovali lúpež u susedného šejka, ktorý bol lojálny Francúzom. Vláda na tento čin odpovedalo armádou, ktorá počas jednej noci vyhladila celý kmeň, v ktorom boli stovky mužov, žien a detí. Francúzi sa vrátili do Alžíru s hlavami príslušníkov kmeňa, napichnutými na kopijach a bajonetoch. Vyžadovali totálnu poslušnosť od miestnych obyvateľov a takéto tresty boli bežné. Ďalším problémom bolo povýšenectvo francúzskych úradov, ktoré považovali miestnu kultúru za menejcennú, a tak s ňou aj zaobchádzali.

Pacifikácia

Proti Francúzom sa najprv postavili pozostávajúci tureckí úradníci. Dej z Medei, ktorý vládol centrálnej časti, bol porazený až na konci roku 1830. V protifrancúzskom odboji pokračovali nielen tradičné vzdorujúce kabylské kmene, ale aj arabské kmene z rôznych oblastí krajiny. Odboj organizovali taktiež náboženské bratstvá, ktoré vyhlásili Francúzsku svätú vojnu. Najvýznamnejším z týchto bratstiev bolo bratstvo Kadíria, to malo vplyv hlavne na západe Alžírska a jeho vodca Abd al-Kadír sa stal najznámejším vodcom protifrancúzskeho odboja a vlastne aj prvým novodobým alžírskym hrdinom.

Chlapec s predurčením 

Abd al-Kádir sa narodil v Mascare na severozápade Alžírska, pričom pochádzal z významnej rodiny. Jeho otec bol vodcom Kadíria. Rodina mala veľký rešpekt u miestnych obyvateľov a Abd už ako 12 ročný podnikol púť do Mekky. Pri jednej z pútí mu bolo predpovedané, že sa stane sultánom Arabov a je predurčený k veľkým činom. Potom ako sa Kádir vrátil do Mascari sa jeho príbeh o predurčení šíril. Postupne získaval priaznivcov a po čase dokázal vybudovať 70 tisícové vojsko, s ním napádal izolované stanovištia francúzskej armády a obchodné stanice, ako aj niektoré európske usadlosti. V roku 1837 sa mu podarilo uzatvoriť zmluvu s Francúzskom. Tá mu zabezpečila zvrchovanosť nad západným a stredným Alžírskom s výnimkou dôležitých prístavov ako Orán či Arzév.  

Napriek zmluve mali Francúzi s novým Emirom Kádirom územné spory. Často sa obe strany vzájomne provokovali prekračovaním nepresných hraníc. Napätie vyvrcholilo v roku 1839, keď pri nájazde Abd al-Kádirovej jazdy v úrodnej oblasti Mitidža zahynulo viac ako sto francúzskych kolonistov. Vo Francúzsku tento incident vyvolal za podpory tlače vlnu pobúrenia. To dalo Francúzom zámienku znovu ovládnuť celé Alžírsko. Francúzsky generál, Thomas Robert Bugeaud, viedol proti Kádirovi brutálnu vojnu. Vojská na Buheaudov príkaz prechádzali krajinou s mimoriadnou krutosťou. Okrem toho, že ničili úrodu a zabíjali dobytok, vypaľovali dediny a vyvražďovali obyvateľstvo.  Cieľom bolo zlomiť podporu širokých más Abd al-Kádirovi. Symbolom francúzskeho koloniálneho násilia pri dobýjaní Alžírska sa stali  tzv. enfumades, čiže „vydymenia“, z rokov 1844 – 1845. Princíp spočíval v tom, že pred vchody jaskýň, kde sa ukrývalo obyvateľstvo, nakládli Francúzi ohne, ktoré spálili alebo udusili tých, čo sa v nich ukrývali. Každý, kto pred dymom vybehol von z jaskyne bol zastrelený. Asi najznámejším je prípad arabského kmeňa Ouled-Riad, ktorý sa uchýlil do jaskýň v regióne Dahra. Dôstojník Jacques Pélissier 18. júna 1845 nariadil založiť pred ich vchodmi ohne, v ktorých sa spálil alebo udusil celý kmeň s počtom asi tisíc mužov, žien a detí.

Činy francúzskej armády vyvolali veľké pohoršenie aj v domovine. Intelektuáli ostro kritizovali stratégiu vojsk. Nakoniec Francúzi našli úkryt, kde sa skrýva Kadírova rodina a zabili bez výnimky každého jej člena. To prehĺbilo emirov hnev, ale už bolo neskoro. Mnohé dediny a rodiny ho začali obviňovať zo svojho utrpenia. Kadír bol nakoniec v roku 1643 porazený v bitke pri Smale. Kvôli obavám o vlastný život sa musel uchýliť k marockému sultánovi. Ten ho neskôr vydal Francúzom, lebo sa bál intervencie. Emira následne odviedli do Francúzska, kde ho vykreslili ako veľkého vojvodcu, ktorý nakoniec podľahol „vyspelejšej civilizácii.“ Niekoľko dní ho predstavovali na rozličných pompéznych verejných podujatiach v Paríži. Cieľom tejto propagandy nebolo nič iné ako vykresliť verejnosti francúzsku prítomnosť v severnej Afrike ako modernú verziu Rímskej ríše a ukázať, že Francúzsko je skutočná imperiálna veľmoc. Z Paríža potom Abd al-Kádir odišiel do vyhnanstva v Damasku. Francúzsko si týmto definitívne udržalo moc v Alžírsku a v roku 1880 ovládlo a podrobilo si aj obyvateľstvo v Sahare s výnimkou Tuaregov, ktorí stále kládli odpor voči kolonistom.

Všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší 

Po Kádirovej porážke začalo do Alžírska prúdiť čoraz viac Európanov, nielen Francúzov, ale aj Talianov, Španielov a dokonca Malťanov. Bola im pridelená najlepšia pôda, ktorú skonfiškovali pôvodnému obyvateľstvu. Veľké mestá ako Alžír, Konštantín alebo Oran boli prebudované na európsky štýl. V Alžíri bola postavená africká verzia Notre Damu, ktorá tam stojí dodnes. Počas roka 1870 sa Francúzsko stalo demokratickou republikou, napriek tomu mali v Alžírsku francúzske občianstvo len príslušníci bielej rasy a Židia, ktorí si osvojili európsky životný štýl. Naučili sa hovoriť po francúzsky, obliekali sa ako Európania a začali dokonca slúžiť v armáde. Moslimské obyvateľstvo dostalo status obyvateľstva druhej kategórie a neplatil pre nich francúzsky občiansky zákonník. Ich vzťahy s francúzskou mocou upravoval špeciálny súbor trestného práva známy ako Domorodý kódex. Ten obmedzoval voľný pohyb a umožňoval v prípade neposlušnosti väzenie bez súdu, nútené práce, či telesné tresty. Tento kódex bol v Alžírsku zrušený až po konci druhej svetovej vojny.  Alžírsko nakoniec získalo nezávislosť až v roku 1963, muselo si ju však vybojovať v krvavej vojne za nezávislosť, ktorá stála životy desiatok tisíc ľudí. To je však iný príbeh.

Zdroje:

1. BERÁNEK, Zdeněk. 2007. Stručná historie státu – Alžírsko. Praha: Libri, 2007. 184 s. ISBN: 8072773356