Diskusia: Aghóriovia – hinduistická sekta kanibalov už stáročia desí miestných
Kanibalizmus je pre dnešnú európsku spoločnosť neprijateľný. Ľudia, ktorí ho praktizujú čelia väzbe, a to z pádneho dôvodu. Trest väzenia za ľudožrútstvo však nefunguje v Indii, kde existuje sekta Aghóri, ktorej členovia konzumujú ľudské mäso. Ich praktiky sú však oveľa extrémnejšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Nasledovníci Boha
Pôvod Aghóriov je neznámy. Oddelili sa údajne v 14. storočí od tantrickej sekty Kapálika. Prvé údaje o konzumácii ľudského mäsa boli objavené v perzských prameňoch zo 16. storočia.
Samotná sekta svoj pôvod odvodzuje od askétu Kina Rama, ktorý žil údajne 150 rokov a zomrel v druhej polovici 18. storočia. Aghóriovia o ňom tvrdia, že bol stelesnením hinduistického Boha Šivu a rovnako aj jeho nástupcovia. Po akétovej smrti boli jeho pozostatky pochované vo svätom meste Varanasi. Na mieste Kina Ramovho odpočinku bol neskôr postavený chrám Keenaram, ktorý je aghórijmi považovaný za najposvätnejšie miesto.
Ešte v 19. storočí bolo Aghóriov na svete asi 300. Dnes sa ich počet podľa rôznych zdrojov pohybuje od 20 až po 80, pričom ich členovia stále dodržiavajú svoje zvláštne a morbídne tradície, ktoré moderný svet ostro kritizuje.
Neortodoxné praktiky
Kult síce verí v tradičný koncept hinduizmu, teda v oslobodenie z cyklu prevtelenia, ktoré je možné dosiahnuť dokonalým uvedomením si vlastného ja. Ich spôsob ako tento cieľ dosiahnuť je však netradičný. Aghóriovia sa otvorene hlásia ku kanibalským praktikám. Ľudí však nezabíjajú, mŕtve telá si zoberú z miestnych kremačných miest alebo dokonca z rieky Gangy. Tam pravidelne končí mnoho ľudských tiel, keďže hinduisti zvyknú pochovávať svojich zosnulých do tejto rieky.
Po konzumácii ľudského mäsa, začnú príslušníci kultu praktikovať svoje rituály a meditácie. Všetko, čo činia, vykonávajú z náboženských dôvodov. Uctievajú boha Šivu-ničiteľa, a to v jednej z jeho najextrémnejších podôb. Aghóriovia vychádzajú z jednoduchej myšlienky. Šiva je pre nich dokonalý a všetko, čo robí, musí byť tým pádom dokonalé. To zahŕňa aj veci, ktoré na prvý pohľad vyzerajú a znejú odpudivo. Preto sa aghórioch hovorí ako o sekte. Odmietajú jednoduché protiklady ako je dobro a zlo, čo vedie k veľmi zvláštnej životnej filozofii. Hľadajú dobro v tom, čo zvyšok sveta považuje za zlé.
Vyrábajú si šperky z kostí a po spálení ostatkov si popol natierajú na telo. Aghóriovia vnímajú ľudské telo ako bezvýznamnú schránku v ktorej prebýva tá dôležitejšia časť, duša. Nad mŕtvym telom dokážu dlhé hodiny meditovať, vo viere, že sa im podarí odhaliť pravdu o sebe samom a splniť tak cieľ ich náboženstva.
Hanbu porazíš nahotou
Aghóriovia sa vyhýbajú oblečeniu, nosia len bedrové rúška a niekedy sú úplne nahí. Tento čin má umožniť príslušníkom kultu prekonať pocit hanby, je zameraný taktiež na zrieknutie sa hmotného sveta a pripútanosť k hmotným predmetom. Svoje telo si natierajú ľudským popolom, pričom veria, že ich chráni pred chorobami.
Iný pohľad na vec
Obyvatelia Indie sa aghóriov stránia. Hovorí sa o nich, že dokážu predpovedať budúcnosť. Kult k svojim rituálom využívajú tri veci - alkohol, marihuanu a meditáciu. Týmto spôsobom sa podľa vlastných slov „dostávajú bližšie k svojmu bohu“. Okrem toho údajne popíjajú aj vlastný moč a exkrementy. Obklopuje ich smrť, hniloba a závan hrôzy. Vidia to však ináč ako celý svet. Pre nich je to duchovná cesta k poznaniu,
Liečba smrťou
Na druhej strane možno konštatovať, že aghóriovia majú aj svoju svetlú stránku. Ich členovia údajne dokážu uzdraviť aj nevyliečiteľné choroby. Pri tomto rituáli využívajú olej vyrobený z ľudských pozostatkov, pričom údajne dokáže preniesť chorobu z človeka na mnícha, ktorý si s ňou poradí. Takto vraj dokážu vyliečiť AIDS, rakovinu, či inú smrteľnú chorobu.
Zdroje:
1. Mužla, Lukáš. 2017. Indickí hinduistickí mnísi svojimi praktikami šokujú celý svet. Netaja sa kanibalizmom či pojedaním vlastných výkalov. Bratislava: Interez, 2017. Dostupné online: TU
2. Ancient origin. 2021. The Aghori and Their Unorthodox Path to Enlightenment. Dublin: Ancient origin, 2021. Dostupné online: TU
