Staronové problémy

Maďarsku nebola hyperinflácia cudzia. Po prvej svetovej vojne bolo Rakúsko-Uhorsko porazené a nakoniec sa rozpadlo, pričom na jeho troskách vznikli nové štáty vrátane Maďarska. Tomu chýbali náležité vládne štruktúry a vláda sa obrátila na tlačenie peňazí, aby zaplnila dieru vo svojom rozpočte. Pred vojnou malo päť rakúsko-uhorských korún hodnotu jedného amerického doláru. Túto menu si Maďarsko ponechalo aj po vojne a v roku 1924 malo 70 000 korún hodnotu jedného amerického dolára. Vláda bola nútená nahradiť korunu za pengő, pričom jedno pengő malo v roku 1926 hodnotu 12 500 korún. 

Novozavedené pengő dočasne vyriešilo problémy s hyperinfláciou a dokonca bolo určitú dobu najstabilnejšou menou v regióne. Netrvalo však dlho a následky veľkej hospodárskej krízy zasiahli aj Maďarsko, najväčšiu stratu utrpelo poľnohospodárstvo. Pengő sa muselo znehodnotiť a dlh krajiny rástol. Po krátkom období zotavovania, uvoľnila vláda finančnú a menovú disciplínu krajiny, čo následne viedlo k ešte väčšiemu znehodnoteniu meny. 

Vojna sa nevypláca 

Kľúčový zlom však nastal, keď sa Maďarsko počas druhej svetovej vojny pridalo v roku 1940 na stranu Nemecka. Krajina bola dlhú dobu ušetrená ničivým následkom konfliktu, ale v roku 1944 sa stala bojiskom medzi Sovietmi a Nemcami. To malo za následok zničenie polovice priemyselnej kapacity, pričom 90 % z toho bolo čiastočne poškodených. Väčšina železničných tratí a lokomotív bolo zničených, čo spôsobilo zhoršenie dopravy. To málo, ktoré Maďarsku ostalo, buď vzali nacisti späť do Nemecka, alebo zabavili Rusi ako reparácie.

Po vojne začali ceny v Maďarsku rásť, zatiaľ čo výrobná kapacita v dôsledku ničenia klesla. Vláda sa rozhodla stimulovať ekonomiku tlačením peňazí, keďže neexistoval daňový základ, na ktorý by sa dalo spoľahnúť. Požičiavala peniaze bankám za nízke sadzby, ktoré potom požičiavali peniaze spoločnostiam. Vláda najímala pracovníkov priamo, tí poskytovali pôžičky spotrebiteľom a peniaze dávali ľuďom. To spôsobilo, že krajina bola zaplavená peniazmi, aby sa ekonomika opäť rozbehla.

Drasticky stúpajúca inflácia 

Mena bola v júli 1945 na úrovni 25 miliárd pengő, počas januára 1946 vzrástla na 1,646 bilióna, v máji 1946 na 65 kvadriliónov (miliónov miliárd) pengő a na 47 septiliónov ( bilión biliónov) pengő do júla 1946.

Rast cien na seba nenechal dlho čakať. Niečo, čo stálo 379 pengő v septembri 1945, stálo 72 330 pengő počas januára 1945, 453 886 pengő do februára, 11 biliónov miliárd pengő 15. júla 1946 a 1 bilión biliónov pengő do 22. júla 1946. Na vrchole inflácie ceny rástli rýchlosťou 150 000 % za deň. Vláda vtedy prestala úplne vyberať dane, pretože aj jednodňové oneskorenie pri výbere daní vymazalo hodnotu peňazí, ktoré vláda vybrala. V júli 1946  sa 460 biliónov pengő rovnalo hodnotovo jednému doláru. 

Maďarsko sa proti hyperinflácii snažilo bojovať prijatím niekoľkých neúspešných opatrení. V decembri 1945 vláda uvalila 75 % kapitálovú daň tak, že prinútila ľudí, aby odovzdali 400 pengő a dostali naspäť 100 pengő s pečiatkou na bankovkách, ktorá ich označovala za zákonné platidlo. Napriek tomu však vláda neprestala tlačiť peniaze. Hyperinflácia ešte viac sťažila vláde výber daní, a tak zaviedli adópengő, ktoré bolo údajne indexované podľa inflácie, no aj to inflácii podľahlo. 

Praktické riešenie

Ako teda ľudia zvládali tento nápor peňazí? Ako vláda, ktorá tlačila peniaze, zvládla toľko núl? Riešenie bolo jednoduché: zmeniť názov meny. Pengő bolo nahradené milpengőm (1 000 000 pengő), ktoré bolo nahradené bilpengőm (1 000 000 000 000 pengő) a to bolo nahradené adópengőm indexovaným na infláciu. Bankovky mali rovnaký obrázok, ale inú farbu. Milliard pengő malo levanduľovú farbu, milliard milpengő modrú a milliard bilpengő zelenú. Mnoho ľudí, ktorí prežili hyperinfláciu, spomínali ako sa prestali pozerať na denominácie a keď si niekto niečo kúpil, pokladník im povedal, že chlieb ich bude stáť dve modré bankovky a jednu zelenú. 

Záchrana v podobe forintu 

Nakoniec vláda nahradila pengő forintom 1. augusta 1946 v pomere 400 000 kvadriliónov pengő k jednému forintu. Stabilizácia fungovala a ceny zostali v Maďarsku relatívne stabilné až do 60. rokov. Čo sa týka všetkých starých pengő, tie boli vyhodené, pretože nestáli za nič.  Kto zaplatil cenu inflácie? Najprv to urobili pracovníci. Reálne mzdy klesli v dôsledku inflácie o viac ako 80 % a hoci pracovníci mali prácu, hyperinflácia ich uvrhla do chudoby a veritelia boli vymazaní. 

Zdroje:

1. TAYLOR, Bryan. 2014. The Worst Case Of Hyperinflation In History. New York: Insider, 2014. DOSTUPNÉ ONLINE: TU

2. WOODS, John. 2018. When one bread cost 5.85 billion pengő – the Hungarian hyperinflation. Budapešť: Daily News Hungary, 2018. DOSTUPNÉ ONLINE: TU